Problém je už na samom začiatku sveta. Ak sa opierame o teóriu veľkého tresku, pri nej neexistuje uspokojivé vysvetlenie odkiaľ pochádza superťažké jadro, v ktorom bola sústredená hmota celého vesmíru. Pôvodná hmota mala predstavovať čiernu dieru, ktorá nemá snahu sa rozpínať, je otázne, či je vôbec možné, aby bola hmota celého vesmíru sústredená do priestoru menšieho, než je jadro atómu. Teória je proti 2. Termodynamickému zákonu, pôvodná expandujúca hmota bola vo svojej štruktúre jednoduchšia, než existujúci vesmír, ako sa do tohto nerovnovážneho stavu dostala? Okrem toho, žiaden následok vo vesmíre nebol kvalitaívne vyšší, ako jeho príčina. Prvou príčinou neohraničeného priestoru musí byť nekonečno, príčinou času bez konca je večnosť, bezmedznej energie všemocnosť, univerzálneho spoločenského vzťahu všadeprítomnosť, nekonečnej zložitosti vševedúcnosť, morálnych hodnôt mravnosť, duchovných hodnôt duchovnosť, zodpovednosti vôľa, ľudskej lásky láska a príčinou života je žitie. Príčinou všetkého je teda nekonečná, večná, všemohúcna, všadeprítomná, vševedúca, mravná, duchovná, milujúca, žijúca bytosť, ktorá ale uznáva slobodu výberu.

Pre podporu evolučnej teórie je potrebné dokázať, že svet má skutočne 5-6 miliárd rokov. Existuje viacero dôvodov, kvôli ktorým môže človek veriť tomu, že to tak nie je. Niektoré dôkazy pochádzajú zo štúdia špirálových galaxií. Tieto galaxie nerotujú ako pevné teleso. Magnetické polia týchto galaxií nie sú dostatočne pevné na to, aby sa rovnakou rýchlosťou jadra otáčali aj ich ramená a preto sa galaxie pomaly stáčajú do seba. Špirálové galaxie urobia jednu otočku za približne 100 miliónov rokov. Ak by bolo uskutočnených 100 otáčok (zodpovedajúcich  10 miliardám rokov), galaxie by boli tesne zvinuté do seba, no nie sú. Absolvovali sotva dve otáčky. Existujú aj iné odhady, či merania. Tlak slnečných paprskov vyčistí priestor od Slnka po Pluto za 2,5 miliónov rokov. V našom solárnom systéme sa meteoritový prach stále nachádza. Ročne dopadne na Zem a Mesiac 14 miliónov ton meteoritového prachu s vysokým obsahom niklu. Jeho meranie v oceáne vykazuje vek Zeme na 8000 rokov. Odhady množstva meteoritového prachu ktorý dopadne na Zem a Mesiac za rok sa však príliš rôznia. Pri 14 000 tonách by však Zem pokrývala 20 metrová vrstva prachu v prípade, že by Zem mala 4,5 miliárd rokov, pričom na Mesiaci je ho v nahromadených množstvách do 1,5 metra, väčšinou však 1-2 centimetre. Ďalší dôkaz poskytuje zloženie atmosféry Jupitera a Saturna. Atmosféra oboch planét obsahuje metán a vodík. Tieto ľahké plyny by z ich atmosféry dávno unikli, ak by platil udávaný vek planét. Množstvo hélia v atmosfére zodpovedá veku približne 11 000 rokov. Ak však Zem nie je stará 4,5 miliardy rokov, určite nenachádzame priestor pre prijatie evolučnej teórie a jedinou možnosťou zostáva biblická správa o stvorení. V 19 storočí boli uskutočnené prvé vedecké pokusy o určenie veku Zeme. Jeden prístup bol založený na výpočte času potrebného na vytvorenie súčasnej koncentrácie solí v oceánoch, počítalo sa so známym ročným prírastkom solí, ktoré rieky prinášajú do oceánov. Pre 12 rôznych elementov bolo získaných 12 rôznych hodnôt od 260 miliónov rokov pre sodík, po 8 tisíc rokov pre nikel  2 tisíc rokov pre olovo. Výsledky mohli byť skreslené rôznym stavom počiatočnej koncentrácie a tiež spätnou recykláciou prvkov na pevninu. Je to príliš nepresná metóda, ktorej horná hranica je ale príliš vzdialená hodnote 4,5 miliárd. Ďalším pokusom datovať vek Zeme je určiť ho pomocou veku hornín, táto metóda má však množstvo úskalí, napríklad fosílie (ktoré môžu obsahovať horniny), predstavujú zvyšky organizmov, ktoré žijú aj dnes, čo fosílie robí bezcennými v určovaní veku. Ako geológovia určujú vek fosílií? Na základe evolúcie. Vek hornín je datovaný indexom fosílií, ktorých vek je určovaný evolúciou. Na druhej strane je dôkaz evolúcie založený na veku hornín, v ktorých sú nájdené fosílie. Hlavný dôkaz evolúcie je teda založený na predpoklade evolúcie.

Latimeria, ktorá bola dlho známa len ako skamenelina a na jej základe sa určoval vek geologickej vrstvy jednoznačne na 300 miliónov rokov sa dnes loví na pobreží Madagaskaru. Plazy radu Hatteria, ktorých obdobie života sa určilo na druhohornú juru z dôvodu, že v žiadnej inej vrstve sa nevyskytujú, boli objavení na Novom Zélande pri plnom zdraví. Vedci Calais a Williams uverejnili v roku 1989 fotografie petrifikovaných rýb, na ktorých jedna ryba požiera druhú, teda musela byť fixovaná okamžite. Australian Snelling v tom istom roku uverejnil správu o náleze veľkého množstva rýb pri Sydney vo vrstve pieskovca. Podobné správy ktoré predpokladajú okamžitú fixáciu v návale bahna možno poukazujú práve na globálnu katastrofu takých rozmerov, aká je popísaná v správe o potope v Genezis. Potopa dostatočne vysvetľuje, prečo v nižších vrstvách nachádzame druhy slabšie a jednoduchšie a vo vyšších vrstvách druhy zložitejšie, ktoré pred prívalom nejaký čas unikali a boli zničené neskôr. V roku 1965 v údolí Bijou Creeku bola veľká záplava, ktorá vytvorila nános bahna niekoľko tisíc metrov široký a štyri metre hlboký. Geológovia urobili štúdium nánosov a z 90% boli tvorené vodorovnými vrstvami z materiálu vytriedeného podľa zrnitosti tak, ako to popisuje klasická stratigrafia. Dôsledkom mechanického triedenia zŕn získali nánosy vzhľad vrstiev vytváraných 100 000 rokov.

Moderné poznatky o turbiditoch tiež robia problémy geológii, ktorá vychádza zo starších teórií. V roku 1929 došlo po zemetrasení na pobreží Anglicka k úniku obrovskej masy tvoriacej pobrežný terasovitý útvar. Podľa času pretrhnutých káblov na dne mora bol presne zdokumentovaný smer a rýchlosť šírenia sa masy horniny. Po 13 hodinách bol pretrhnutý posledný kábel 650 km od pobrežia a masa sa usadila na ploche 100 tisíc km² v hrúbke 1m.  Obrovská vrstva horniny sa teda môže utvoriť aj za krátky čas (obrázok je len ilustračný, je na ňom turbidit z nedávneho obdobia).

Rádiometrické metódy sú však najčastejšou metódou, o ktorú sa geológovia opierajú pri určovaní veku hornín. Princíp datovania je jednoduchý. Akonáhle hornina stuhne, akýkoľvek rádio-izotop sa rozkladá na dcérske prvky. Tieto metódy sú presné za predpokladu, že polčas rozpadu materského prvku na dcérsky je konštantný. Rozpad berýlia-7 sa napríklad dá ovplyvniť zmenou tlaku. Existujú dôkazy o tom, že rýchlosť rozpadu uránu na olovo sa mení časom. Všeobecne sa tiež predpokladá, že žiaden dcérsky prvok nebol v hornine pri jej sformovaní prítomný.  Na základe uránovej metódy sa určuje vek zeme na 4,5 miliardy rokov, pričom pre jej presnosť sa prijíma premisa, že žiadne olovo nebolo na začiatku v hornine prítomné. Je otázne, či je tento predpoklad oprávnený. Rubidium-stronciová metóda je založená na rozpade Rubídia na Stroncium-87 pričom poznáme pomer Stroncia-87 a stroncia-86 a počiatočný výskyt Stroncia-87 je len odhadovaný na základe vápenatého plagioklasu. Tretí predpoklad je uzavretosť systému od doby, kedy bol sformovaný. Posledný predpoklad je možno trocha neoprávnený hlavne pre draslík-argónovú metódu. Je totiž známe, že draselné soli sú dobre rozpustné a dá sa predpokladať aj to, že voda jednoducho výskyt draslíka v hornine zredukovala, alebo mohol niektorý prvok difundovať z atmosféry. V roku 1970 bola testovaná spoľahlivosť metódy rozpadu uránu na olovo na Azorských ostrovoch a na Vesuv. Zistený vek sa pohyboval od 100 miliónov do 10,5 miliardy rokov, pričom testované horniny preukázateľne vznikli pred niekoľko sto rokmi. Teoretická hranica testovania uhlíkovou metódou je približne 50 000 rokov, pričom obsah C-14 môže byť ovplyvnený početnými jadrovými pokusmi počas studenej vojny.

Vznik aminokyselín v laboratórnych podmienkach dokázali Miller a Fox. Po ich vzniku boli ale reťazce zmrazené a izolované, aby sa zachovali. Ak by v prirodzených podmienkach vznikol potrebný reťazec aminokyselny, tak ako náhodne, chaoticky vznikol, je dosť pravdepodobné, že by rovnakou márnotratnou náhodou aj zanikol, ak by bol ďalej vystavený bombardovaniu elektrickými výbojmi. Sám Darwin, ktorý mimochodom vyštudoval teológiu tvrdil, že prvá bunka bola stvorená Bohom .Nie je stále jasné, ako môže proces náhodnej zmeny v zostave reťazca zapríčiniť makroevolučný skok. Mikroevolučné zmeny ako zmena farby očí sú dokázané, ale pre makroevolučnú zmenu - „skok“ je potrebných tisíce mutácií, ani jedna makroevolučná zmena nie je zdokumentovaná. Ak je toto možné pri človeku, potom je pravdepodobné aj to, že náhodná zmena v kryštalickej štruktúre ocele motora bude časom viesť k vzniku motora s novým dizajnom.

Genetický výskumník Miller robil pokusy na banánovej muške  Drosophila. Sledoval tisíc generácií mušiek a vystavoval ich rôznym chemickým vplyvom. Výskum modeloval vývoj cicavca v priebehu mnohých desiatok tisíc rokov (posledná fáza po kromaňoncovi nastala podľa školských učebníc pred 10 000 rokmi). Miller zdokumentoval mikroevolučné zmeny, no nezaregistroval žiadne zmeny na makroevolučnej úrovni. Menila sa farba očí, krídel, ale stále to bola banánová muška.

Obrázok, na ktorom je stopa detskej nohy prekrytá stopou dinosaura rozpútal diskusiu o spoločnej existencii dinosaurov a človeka.  Za takých okolností by sa ťažšie obhajovala evolučná teória, ak by ešte vôbec mala zmysel. Obrázok pochádza z oblasti pri rieke Paluxy (štát Texas). Nálezy v jaskyni vo Fontecheva vo Francúzsku z roku 1947 naznačujú, že človek dnešný, neandertálsky a dnešného typu boli súčasníci. Človek dnešného typu bol v jaskyni nájdený pod vrstvou, kde bol pred tým nájdený pozostatok človeka neandertálskeho. Degeneratívne zmeny v ľudskom výzore by sa dali vysvetliť staťou v biblii (Gen 6,5), kde sa spomínajú zlé skutky ľudí, pre ktoré prišla na svet potopa. Po nej a po exoduse Židov z Egypta dostal človek okrem iných aj príkaz zakazujúci incest. Nie je to však jediné vysvetlenie.

Darwinova teória bola v mnohom pozmenená. Darwin predpokladal spojitú zmenu z jedného druhu na iný, predpokladal, že geológovia časom nájdu fosílie, ktoré by jeho premisu dokázali. Namiesto toho prišiel Vriese s teóriou náhlych dedičných zmien.

Vedci vysvetľujú vznik krásy tým, že pre záujem o reprodukciu je veľmi potrebná. Nie je potrebná v hlibinách mora, kde žijú krásne zvlnené a sfarbené morské slimáky, biológovia nevedia vysvetliť, prečo pretrváva nepotrebná vlastnosť, ktorá mala prirodzeným  výberom zaniknúť. Je to luxus, ktorý v evolúcii nemá miesto.

Prof. Dr. Scherer pracujúci na univerzite v Kostnici zaujímavo vystihol spôsob, akým vysvetľujeme vznik života. Proces prirovnal ku skladaniu 1000 kúskovej mozaiky, z ktorej chýba 950 častí. Z 50 častí si môžeme poskladať množstvo viet, každý tú, ktorá najlepšie vystihuje jeho filozofiu. Človek má slobodu v tom, ktorý model vzniku života si zvolí. Smrť a boj, alebo Boha.

Podľa evolúcie zomreli milióny, aby mohol vzísť jeden.

Podľa biblie zahynul jeden, aby mohli žiť milióny.